Ráno sme tak stredne skoro vstávali bez budíku, pobalili sa a konečne sa vydali na našu cestu do finálneho ubytovania v Silicon Valley vo Freemonte, CA. Plánovali sme si oprať a dať sa dokopy pred večerou s daddyho kamarátmi Andym a jeho manželkou Chris.
Po ceste nám však napísal správca nášho miesta z airBnB, že až o 3. Vie prísť domov a poupratovať nám postele, či by sme neprišli neskôr. Zároveň nám napísal Andy, že navrhuje skorší čas, či by sme sa mohli stretnúť už o 5.tej
My sme tam mohli byť okolo 1. Ale až na 4. Sa nám neoplatilo prísť, lebo by sme nič nestihli. Tak sme sa rozholi ísť ešte na to, čo sme mysleli, že budú približne 3 hodinky do San Francisca.
Cestou sme sa však zastavili na palacinky v IHope a celkom výstižný vtip padol, že sme dlhšie vyberali, čo si dáme než to jedli 😀
Aj mierne spomalenou dopravou aj pomalým obedom sa nám čas v SF krátil. Rozhodli sme sa, že Golden Gare Bridge prejdeme len autom. Cestou sme videli Alcatraz, maličký ostrov, ktorý kedysi slúžil ako jedna z najbezpečnejších väzníc. Nepôsobí ďaleko od brehu, (možno pár km) ale ževraj je obkolesený pomerne silnými prúdmi a hlavne ľadovou vodou, čiže väčšina utečencov sa aj tak utopí v resp ich telo nevydrží nápor zimy.
Chceli sme toho pozrieť viac, ale vnútri SF boli zápchy nie príliš odlišné NYC, ale ľudia šoférovali lepšie. Prechádzali sme kopcovými uličkami, typickými pre toto mesto. Veľa tam fúkal vietor a nebolo tam ani zďaleka tak teplo ako sme doteraz mali na východnejších častiach Štátov. Pocitovo to bolo tak na niečo pod 20.
Nemali sme už veľa času, možno 3/4 hodinu.
Ja som už niekoľko dní ospevovala, ako mi chýba dobrý čaj, tak sme sa dohodli, že skúsime vybehnúť na takú rýchlovečku iba poň do najstaršej japonskej zen záhrady a čajovne v Štátoch, nachádzajúcu sa v Golden Gate parku.
Keď sme tam však prišli, dozvedeli sme sa, že za vstup sa platí 9$/osobu. To mi nenapadlo ani kontrolovať. Tak sa z rýchleho zastavenia sa po čaj stala relaxačná mini prechádzka parkom. Aj napriek tomu, že už sme boli v polke leta kvitli ešte mnohé druhy ruží v rozáriu, tak sme si to celkom užili.
Nasadli sme okolo 3:45 do auta a šli na stretnutie s McClymonts do fish marketu, kam Andy s Tomom zvykli občas chodievať.
Mali sme všeliaké dobré morské potvory, super diskusie, dokonca až tak, že sa nikomu nechcelo odchádzať.
Ja som bola na strane stola kde sme sa najmä rozprávali s Chris, ktorá vyštudovala interiérový dizajn a robila v rozličných dizajnových obchodoch a stretávala všeliakých ľudí a musela s nimi vedieť narábať. Bola veľmi taká softspoken a dobrácka a pripomínala mi moju bývalú učiteľku angličtini p. uč Olahovú.
Andy mal na starosti Risk manažment a analýzu v nejakej IT firme.
S vekom však chodia všeliaké ťažkosti a daddy so svojími kamarátmi o tom vždy žartovným tónom trochu rozpráva. Tentokrát išlo o slabšie videnie v šere, dôvod prečo chceli odchádzať ešte za svetla a prečo navrhli aj skorší čas. Rozlúčili sme sa a šli do nášho nového ubytka. Tam sme sa zložili a šli spať. Jedna vec, ktorá je príjemná v takýchto spoločných priestoroch sú malé nočné svetielka na chodbe a na wcku, ktoré mali aj tu. Tak nikoho netreba budiť svetlom cestou na wcko a taktiež sami seba nebudíme príliš, lebo to svetlo je príjemné tlmené. Keďže som mala izbu spolu s Paťkom a Dankom, ktorí zvyknú spávať skôr než ja, jedno som k nám presunula a bol to výborný kompromis medzi mojimi večernými upratovaniami a ich spánkom. 🙂
