!! (This article isn’t finished 🙁 ) !! Means I have to work on it, but was too lazy or preoccupied or bateryless to do so when it was raw.
Ja s Margaret sme vstávali o pol 6. ráno. O 6. Som bola už ready, keďže som všetko zbalila na dnešok už včera večer. To je jediná výhoda nematia chladničky, človek s takýmito vecami nemá dôvod otáľať 🙂
Jej to však ešte nejakú chvíľku trvalo, (zbalila si na tieto 3 dni viac oblečenia a párov topánok, než ja na celé 2 mesiace 😀 ) tak som sa medzi časom rozprávala s daddym a cvičila.
Okolo 7mej sme vyrazili z kempu a išli na kyvadlový shuttle bus, ktorý nás odviezol k začiatku našej dnešnej naplánovanej trasy: Bright Angel Trail.
Pustili sme sa do nej teda ešte relatívne za včasu a bolo príjemne teplo. Cestou dole Canyonom sme stretávali vracajúcich sa odvážlivcov, ktorí 48 hodín cestovali bez spánku, bežcov, ktorí si ako rannú rozcvičku vybehli tento piesočnato-prašný trail ale i dobrovoľníkov rangerov, ktorí nás sprevádzali našou cestou, uisťovali sa o našej pohode a boli vždy otvorení veselému rozhovoru.
Netvrvalo dlho a slnko začalo vychádzať ponad Kaňon, čo znamenalo, že nám stále ubúdal tieň z cesty, uberajúc sa k zátačkám našej kľukatej cesty dolu.
Niekde okolo tohto času som videla kolibríkov, čo mi znova vzalo dych. Cestou sme pozorne zbadali aj množstvo vyššej zveri, ale tú máme i doma ^^
Začínalo byť fakt horúco, ale popri trase boli 2 zastávky, malé chatky s toaletami, pri ktorých sa dala napustiť i pitná voda.
Na prvý pohľad sa mi to nepáčilo, lebo mi to prišlo až príliš komerčné, tak ako tu je všetko, ale po menšom racionálnom uvažovaní som tento názor striktne prehodnotila.
Dostatok dostupne pitnej vody znamená, že ľudia môžu na svoju tútu brať vody menej, môžu si bez ostychu umývať ruky, zamokriť oblečenie a umyť si tvár. Taktiež 2 toalety boli akurát na to, aby ľudia vydržali so svojími potrebami až k nim, čo zabezpečilo, že celý zvyšok trasy nebol preplnený vreckovkami a výlučkami turistov, ako to tak často vídame v našich milovaných Tatrách. Som presvedčená, že aj tam by sa takáto „nechutne komerčná“ vymoženosť osvedčila, nikto predsa nechce ísť za kríčky, keď môže mať čistú toaletu.
Prišli sme až na spodok Canyonu, na začiatok cety ku Indian Village, kde sa tiahol aj osviežujúci potok, po ktorého bokoch rástli stromy tvoriace tak potrebný tieň.
Toto bolo miesto, kde väčšina ľudí zakončovala svoj trip po tejto trase a zároveň tu bol posledný checkpoint s pitnou vodou, wckom a niekoľkými rangermi ochotne rozdávajúcimi informácie a rady ohľadom extrémneho tepla.
S Margaret sme si položili batohy na stolík pri potoku a išli ešte necelú hodinku napred, na miesto ??? .
Cestou som sa pokúsila zjesť plod kaktusu, čo dopadlo presne tak, ako to znie – s množstvom malých pichliačikov v mojich fialových prstoch a s veľkým úsmevom na mojej tvári.
Cestou bola ešte jedna pumpa na vodu, ktorá našťastie fungovala, tak som sa väčšiny zbavila a navyše si mohla opäť namokriť tričko a vlasy.
Keď sme tam prišli, pochopila som, prečo to aj jej stálo za to, slnko nám pražilo na hlavy, ale nik na tom plateu nebol, (dohromady sme stretli asi 3 ľudí za celý tento minisidetrack) a mali sme výhľad na obrovskú rieku ??, ktorá pretínala absolútny spodok kaňonu.
Pohľad bol dokonalý. Celá atmosféra toho miesta bola dokonalá. Ticho a nekonečná epickosť vôkol nás. Videli sme vzácneho čierneho Californského kondora, ktorého populáciu sa snažia prinavrátiť.
Strávili sme tam i napriek poludňajšiemu horku takmer hodinu v tichosti a bázni pred týmto úžasným miestom.
Keď už nám horeli dávno suché telá, pobrali sme sa pomaly späť ku ruksaku a koncu Brightangel trailheadu.
Cestou nás dokonca sprevádzalo pár oblakov, čiže bola veľmi príjemná.
Opäť sme sa namokrili v potôčiku, napili sa, zjedli si zaslúžený obed (doteraz sme chrúmali hlavne naše klasické orieškové tyčinky) a pod stromkom na lavičke zaspali.
Vstali sme okolo štvrtej, čo znamená, že slnko síce pražilo, ale už trošku mäkšie a s novou silou sme sa vydali na cestu hore.
Pre Margaret to bolo podstatne namáhavejšie než som čakala a konečne som začala chápať významu varovných značiek, ktoré sme po ceste párkrát stretávali. „Going down is optional. Going back up is not.“ (Ísť dolu je dobrovoľné, ísť hore nie.) niekoľkokrát cestou dolu vyzývali ľudí, nech sa nehanbia rozmyslieť si svoje klesanie a nepodceniť horúčavy Kaňonu.
Naozaj nebol vôbec tak vysoký, ako niektoré kopce, a za 25tich stupňov by sa to i napriek prachu hravo zvládalo, ale pri štyridsiatich, bez tieňa dlhé hodiny si to aj na tele lokála vypýtalo daň.
Cesta hore bola úmorná, po necelej hodinke sme za každých pár krokov, čo sme spravili niekoľko sekúnd stáli. Postupne i slnko začalo zapadať a i keď už zďaleka nebolo tak horúco, klesalo ku tridsiatkam, naše tempo sa len zhoršovalo. Už aj 4 súvislé kroky bolo veľa a tak som začala behať trošku po bočných cestičkách (ktorých tam zas až tak veľa nebolo) vysedávať na pekných výhľadocy a užívať si.
Nemali sme poriadne signál a nemohli skontaktovať našich. Už dávno sme mali byť hore. Dnes sme sa ešte chceli stretnúť s daddyho kamarátom Andamom, ktorý prišiel až z Phoenixu.