Ráno sme šli do vkusného moderného kostolíku hneď za rohom. Kázeň bola o povoľovaní vo viere kvôli komfortu. Myslím, že práve disciplína a diskomfort ľuďom pomáhajú stať sa silnejšími a sebavedomejšími ľuďmi. Ak potrebujú cirkev, bojové umenie, vieru v niečo či nejakú inú formu náboženstva aby im to diktovalo, nevidím v tom žiaden problém 🙂
Prišli sme domov, jedli veci, ktoré sme včera nakúpili, cestoviny a mäsové guličky a relaxovali…
Rozhodli sme sa ísť pozrieť Hudson Yards, čať Manhattanu, ktorej od obdobia, kedy jej spravoli zonáciu v roku 2011? Sa úplne zmenila. Okrem toho, že tam vyrástli miesto tradičných tehlových budov sklenené mrakodrapy, vznikol tam aj priestor na umenie, ktorý bol využitý naozaj naplno.
Starú vyvýšenú vlakovú trať prerobili na zelenú promenádu pre ľudí, vinúcu sa pomedzi budovy. Po bokoch ľudskej cestičky sú pomedzi koľajnice posadené stromčeky a buriny. Voní to tam takmer ako pri nejakom horskom potoku. Celé to dostalo meno Highline, nakoľko väčšina ich vlakov býva podzemných, metrá.
[Čítala som aj o plánovanom spustení podobného projektu s názvom Lowline, tak uvidíme, kedy a či sa nám ho podarí dočkať.]
Na jej konci sme mali možnosť vidieť dve fascinujúce budovy: the Shed a Vessel. Shed slúži ako hybriné umelecké centrum. Celé je na koliečkach a je zložené z dvoch oddeliteľných častí, čo umožňuje hornou časťou pokryť časť okolitého námestia pred živlami a tým dáva flexibilitu a priestor rozličným aktivitám. Druhou budovou je Vessel, ktorá je podľa mňa krajšia, ale zároveň architektonicky menej zaujímavá. Poskladaná z mnohých schodísk je kombináciou takých našich tradičných lepených vianočných ozdôb trochu v tvare včelieho úľa rožširujúceho sa smerom do neba, podobne ako Guggenheim múzeum, s množstvom otvoreného priestoru, cez ktorý sa dá vidieť okolie. Je poskladané z približne 150 schodísk a jeho cena bola spolu s námestím niekoľko sto miliónov. Úspešne však oživili tieto priestory a okolie a stalo sa to populárnym miestom ako pre turistov, tak i lokálov, ktorí si tam chodia zabehať.
Stretli sme jedného pána u ktorého ľudia môžu na malý papierik namaľovať niečo a on stovky týchto papierikov na každý deň vylepí na kartónové krabice a plátna ktoré si všetky necháva. Na svojom miestečku býva poväčšine každý deň a stará sa oň i jeho nové umenia v každom počasí, napr i počas dnešného dažďa.
Cestou späť sme šli po naozaj dlhom, možno u najdlhšom eskalátore v USA. Určite na pocit dlhšom než tom vo Philadelphii.